Slovensko - Malá krajina veľkých zázrakov

Autor: Tereza Raffayová | 7.8.2014 o 0:00 | (upravené 8.8.2014 o 14:58) Karma článku: 6,89 | Prečítané:  307x

O tom ako na Slovensku absentuje regionalny cestovny ruch a ucta k zahranicnemu turistovi. Je lahke zacat podnikat a mozno raz prilakat turistov, skutocnym kumstom je ich vsak udrzat a ponuknut nieco viac. Clanok o tom, ako vnimam turizmus v okoli Banskej Bystrice a ako ma velmi mrzi, ze napriek mojej snahe neviem najst v sebe ani stipku naznaku lokalpatriotizmu ....

Pred pár rokmi slovenskými (a pravdepodobne aj tými zahraničnými) médiami rezonovala marketingová kampaň s názvom „Slovensko – Malá Veľká Krajina“ (Slovakia Little Big Country). Naša krajina bola v nej prezentovaná ako „malá krajina veľkých zázrakov“ lákajúca turistov na nádhernú panorámu Tatier, Spišského hradu, kvalitných vín a excelentnej gastronómie. Len silný zahraničný patriot by vedel odolať a nenavštívil by našu slovenskú hrudu v nádeji, že mu tu ponúknu aspoň to, čo promo akcia sľubuje, ak nie viac ... Od spomínanej reklamy ubehlo pár rokov a môžem konštatovať, že sme napredovali. V službách, pohostinnosti, o povedomí v oblasti turizmu ani nehovoriac. Žiaľ, napredovali sme plnou parou vzad.

 

Posledný júnový týždeň som mala tú česť hostiť jednu z mojich kolegýň z Francúzska z Université de Champagne-Ardennes v rámci partnerstva medzi našimi fakultami prírodných vied v rámci programu ERASMUS. Mladá slečna v mojom veku, typická Francúzska, pohodová, prívetivá a samozrejme, a to podotýkam – ZO ZÁPADU. O okolí Banskej Bystrici si naštudovala všetko, čo sa dalo – Slovenské národné povstanie, Banská Štiavnica, Špania Dolina, excelentné múzeá a galérie, kde samozrejme každý hovorí minimálne tromi svetovými jazykmi, reštaurácie, kde nie je problém dohovoriť sa minimálne anglicky a servis na úrovni európskeho štátu. Plná nadšenia vystúpila z taxíka na nábreží Hrona a ešte netušila do akej katastrofy sa rúti.

 

Presne vypracovaný itinerár svojej cesty chcela dodržať do poslednej bodky. Hlavne Banská Bystrica, skvost Stredného Slovenska a Horehronia, ju upútala svojou históriou a pamätihodnosťami. Mala som obavu sprevádzať ju, umocnenú ešte tým faktom, že za posledných päť rokov, čo som navštívila akúkoľvek „turistickú atrakciu“ v našom regióne, som nemala pocit ani lokálpatriotizmu, ani hrdosti, že som rodená Bystričanka. Druhý deň našej návštevy začal skvostne. Aurélie si doniesla kopec mapiek a brožúr (vytlačených samozrejme z internetu), ktoré mi porozkladala na lavičku v parku a poďme po stopách histórie. Prvé menšie rozčarovanie nastalo v tej chvíli, keď sme zistili, že múzeá v BB sú otvorené až o 10:00 hod. napriek informácii na internetovej stránke mesta potvrdenej v regionálnom informačnom centre, „že sú ochotní nás prijať o 9:00 hod.“. Tetám sa zjavne nechcelo, veď ako jedna poznamenala pred mojou ctenou návštevou (chvalabohu slovensky!), veď „načo, aj tak nik nechodí!“. A v závese dodala druhá kolegyňa: „Zapálim Vám svetlo aj na druhom poschodí? Pôjdete aj tam? Aj audiovizuálny sprievod?“ Toto bolo hádam prvý a posledný krát, čo som bola rada, že ani jedna z nich nehovorí anglicky. Samozrejme, audiovizuálna technika v Matejovom dome nefungovala, lebo „vraj nevedia prísť na to, ako to prepojiť – buď to ide slovensky s anglickými titulkami alebo naopak.“ Tak som bola audivizuálnym sprievodcom ja. Nasledoval podobný marazmus v Múzeu SNP, kde nám pracovník v montérkach (asi mal kumulovanú funkciu) suchopárne oznámil: „Ani si neplaťte za fotenie, aj tak sa to neoplatí“. Fabulovala som od výmyslu sveta, ako to milej slečne preložiť do francúzštiny, aby som nestrapnila skôr seba ako našu slovenskú náturu. S dodatkom od pána – „techniku Vám ani nezapnem, veď ste len dve ...“ Po týchto dvoch kultúrnych katastrofách sme si radšej zobrali auto a vydali sa smer Špania dolina – lebo slečna si chcela pozrieť múzeum čipiek, zakúpiť si čo-to na pamiatku a vyštverať sa banským chodníkom, o ktorom sa toľko píše. Čo vám budem hovoriť, chalupy nádherné, príroda úžasná, počasie nám prialo. Múzeum sa samozrejme nikto neunúval otvoriť (na dverách visel nápis „otvorené od 12:00 do 12:30“ – no nemali sme šťastie, prišli sme v inom čase ...), sprievodca, o ktorom sa toľko píše na internete v zahraničí, nikde ... a šípky, kadiaľ vedie banský chodník sme si vedeli dešifrovať aj samé. Schrúmali sme grilovaný hermelín à la Špania dolina za 13 EUR s oblohou, kávou a kofolou/osobu a to bola bodka za naším kultúrnym dňom. A terno na záver: v obchodíku „tu predávame tradičné čipky“ mali maximálne májku, vodku v plastových poldecákoch a zvolenské jogurty ... Pochopila som, prečo sa rozhodla ostatné dni navštíviť radšej nákupné centrum a nie drevený kostol v Hronseku alebo pamiatky na Horehroní ...

 

Takisto som pochopila, prečo „perlu Horehronia“ nenavštevujú zahraniční turisti, prečo má stále aj Slovák pri návšteve nášho okolia pocit, že zastal čas a nejako nezmyselne sa u nás stále pletie moderná doba s komunizmom. Prečo sú služby na nízkej úrovni a prečo si nevieme uctiť návštevu zo zahraničia. Pretože jednoducho nie je záujem ... Hlavne, že v Tatrách a Jasnej developeri budujú Parky snov pre turistov ... A zvyšok našej krajiny chátra. A malí podnikatelia, takí potrební pre tento typ „biznisu“, kvôli nedostatku peňazí a štátnej podpory, vzdajú svoje úsilie skôr, ako v nich vôbec vzbĺkne iskra podnikavca.

 

No proste ... Malá krajina veľkých zázrakov ... Excusez-moi, Aurélie!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?